Скидка 29%

Raventale - After (CD)

depressive black, BadMoodMan Music, BadMoodMan Music
Рекомендованная цена: 466.67 Р
333.33 Р
Вы экономите: 133.33 Р (29%)
Цена в баллах: 500 баллов
BMM. 039-10 x
В наличии
+
Четвёртый альбом известного украинского проекта Raventale вновь демонстрирует творческие поиски единственного его участника, скрывающегося под именем Astaroth. Если новейшая работа музыканта, получившая название "After", своим настроением и содержанием ещё логически продолжает тенденции своего предшественника, то с другой, это самодостаточная, концептуальная работа, уходящая от стилистики black / doom metal, в область depressive black. Идеи, наполняющие альбом лежат в области размышлений о вечности и её разрушении, о круговороте жизней и существований, об уничтожении этого реинкарнационного цикла самой природой. Без сомнений, альбом можно назвать лучшей работой Raventale на сегодняшний день! А отпечатанный на золотой бумаге буклет, диск с золотым покрытием и использованием золотого напыления и пит-арта на рабочей поверхности, делают "After" замечательным пополнением коллекции любого меломана и отличным подарком.

Треклист:
1 Gone 10:05
2 After 5:01
3 Youth 5:10
4 Flames 6:52
5 The Northern Hemisphere 7:20

Артист:
Raventale
Страна артиста:
Ukraine
Год альбома:
2010
Название:
After
Стиль:
depressive black
Формат:
Compact Disk
Тип:
CD
Упаковка:
Jewel Case
Лейбл:
BadMoodMan Music
Кат. номер:
BMM. 039-10
Год издания:
2010
Страна-производитель:
Russia
Review
Antichrist zine 11/2011
8/10

Hm, this Ukrainian guy is pretty hard working man, he-he, one album per year is a good result for one-man project, isn’t it? If you remember, there in previous issue I did understood previous album not from first listening, and now the situation is another. I got an idea and all needed emotions during first listening. Five songs on about 35 minutes of sounding, the music for those who like depressive black metal. Is we’ll see back then we’ll see also huge doom metal influences in RAVENTALE’s music, but now I see depressive black metal mostly, is this bad or good, I do not know, as this man just evoluting with every album, and looks like he’s still into little experiments. All in all the music is very good, measured and raging at the same time guitars, various twisted melodies, guitar solos, depressive moods and great melancholic atmosphere. Thus if you like previous albums of this guy from my country – then you’ll like “After” too. >From my point of view this album is something like “next step”, and I’m sure next album will be different than this (I’m also sure it’ll be same good!). So, let’s enjoy by “After” and wait for the new opus of depression.
Review
Chronicles of Chaos
6.5/10
19.04.2011

From rags to riches, Solitude Productions has grown, refined, and has spawned a couple of sub-labels. One of them is BadMoodMan Records, which is practically Solitude Productions under a different name.

The gorgeous artwork of _After_ greets the listener with a mysterious facade of dark, deep shades of golden-brown and enigmatic Pompeii-like frescoes. The exquisite butterfly on the cover hints at you with hidden secrets and obscurities... and then you get this mixed-bag of average quality melodic blackened doom with raspy Russian-sung vocals, drenching in keyboards and a sea of guitar harmonies.

Raventale, other than rare aesthetics, does not bring forth anything new to the style. The melodies are fine, the mood is there, the atmosphere is right, but Raventale's pitfall is the songwriting. Raventale treads familiar roads, and echoes, while doing so, an abundance of bands. The riffs all over this album are generic, the songwriting evidently unoriginal.

_After_ is an extremely melodic album, housing in its midst exquisite sounds, but this fact also robs the music some of its weight and effectiveness, and even though the artist behind the band had apparently strove to lend his creation a certain ominous heaviness -- what with these brutal rasps and an abysmal, down-tuned, chunky guitar sound -- the music eventually turned out to be too tame and polite to generate certain emotions, if at all.

Long waves of melancholic strumming and lush keyboards can't ultimately bridge the gap between music that makes a stand, causes impact, leaves the listener scarred -- and _After_, whose sheer beauty does not hide the absence of real substance, lack of ideas or power this album suffers from.

Beautiful music -- yes, but empty of ideas and ultimately poor in genuine emotions.

Author: Chaim Drishner
Review
Heavy Impact
8.5/10
04.04.2011

"Tutti noi cominciamo a morire nell'istante in cui nasciamo." M. H. Erickson

Una lunga settimana. L'ennesima notte insonne. Mi stendo sul letto, allungo la mano e prendo il lettore, inserisco e schiaccio play. Non so mai quello che succederà, è sempre così, a volte bastano pochi minuti per rendermi conto che sarebbe meglio spegnere tutto piuttosto che ascoltare serie sconnesse di note, altre volte attivo la modalità di ripetizione continua e mi lascio trasportare in un dolce oblio... Speravo in questa seconda possibilità quando mi sono ritrovata tra le mani “After”, opera quarta della one-man band ucraina Raventale. È un attimo. Astaroth non mi ha delusa.

Sulla copertina una farfalla, l'essere più meravigliosamente triste della natura che gode del suo aspetto incantevole per poche, fugaci ore e, dentro il libretto, tra le sfumature ramate, il dio egizio dalla testa di sciacallo, Anubi, scruta severamente il testo di "Gone". Non serve altro alla mia mente, il messaggio è chiaro e mi travolge. Prendendo le sembianze di un concept, i cinque pezzi scandiscono il "ciclo della vita", capovolgendolo in un inesorabile cammino verso la morte, verso un luogo di inconcepibile vuoto, dove non esiste nemmeno la più flebile speranza di rinascita.

Black e Doom si uniscono e si fondono completamente nelle note che sento susseguirsi. Le chitarre distorte di "Gone" generano la melodia più malinconica e tetra che potessi mai aspettarmi, l'entrata in scena del growl sofferto di Astaroth (che mancava alla voce da diverso tempo) mi spiazza.

Ho già chiuso gli occhi.

Sono passati cinque minuti, sono completamente rapita dalla potenza evocativa dei suoni; la batteria sferzante si placa, scandisce lenta il tempo e si compie un sogno di atmosfere ambient che s'insinua nella mente. Ma è solo un'illusione: la pace finisce e la foresta solitaria ritorna un mare in tempesta, agitato dalla doppia cassa che torna a martellare sul finale del pezzo e che mi porta, senza che me renda conto ad "After". La title-track forma un armonico insieme col primo pezzo, ma qui il tempo non conosce tregue, tutto è decisamente più veloce, la valanga di emozioni continua, tra black, doom e influenze shoegaze...

"Youth" diventa da subito la mia preferita, probabile conseguenza della passione che nutro per i brani strumentali. Qui però c'è qualcosa di più...sarà il sottofondo creato dalle indistinte voci e grida di bambini che non mi spingerò ad interpretare, o forse le tastiere o il crescendo della batteria. Il tutto è magistralmente controllato dall'alto dalle chitarre, colonne portanti dell'intero album.

"Flames" l'avevo già ascoltata col nome di "Shredding the Skies by Fire" nel primo disco On a Crystal Swing e qui finalmente si fa strada il black più autentico, che ricorda gli immortali capolavori del genere come “Enthrone Darkness Triumphant” dei Dimmu Borgir. Le tastiere imponenti sono degne del confronto con Mustis, ma la struttura del pezzo, più complessa ed articolata, richiama alla mente i primi Emperor. Il tutto è fuso in un pezzo dalla personalità prorompente, mai banale, mai un'imitazione. L'ho apprezzata di più nella versione originale solo per la registrazione più "sporca" e fascinosa che si concludeva con il messaggio di morte nascosto nel gracchiare di un corvo in lontananza. Un tocco magico.

Prima i lamenti, poi il cantanto di Astaroth nella ghost track senza nome, attanagliano lo stomaco in una stretta morsa da cui è impossibile liberarsi. È il trionfo del black, guidato dagli accordi di tastiera, secondo la legge dettata un tempo dal "black wizard" Ihshan, e dalla cadenza spezzata del tempo che appoggia le improvvise e straziate parole.

Il rito è ora completo; sono totalmente stregata dalla chitarra che per un ultimo minuto mi culla nel mondo creato dai brani precedenti, vagando in sensazioni che forse non volevo provare, finché sono sola. Solo un'ultima eco delle note unita a quella dei miei pensieri. Il silenzio dura poco, “After” riparte inesorabile nelle cuffie...per stanotte sarà il mio compagno.

"Scrutando in quella profonda oscurità, rimasi a lungo, stupito, impaurito, sospettoso, sognando sogni che nessun mortale ha mai osato sognare [...]" Edgar Allan Poe, Il Corvo.

Author: Laura Costabile
Review
Metal Storm
7.5/10
03.03.2011

I'm sure the first thing that popped to your mind when seeing the teaser for this review, along with the golden butterfly album cover, was "black/doom!" I know it was the first thing that popped into my mind. Ok, maybe not.

In any case, Raventale is one of those 'one man band' black metal projects, headed up by Astaroth, who hails from Ukraine. After is his fourth album and features five tracks spanning 35 minute or so.

The music is basically slow tempo black metal that shows influences from both the Doom side of things as well as some other Ukrainian black metal band you might be familiar with... Dude? Droog? Drudkh, Where's My Car? You get the idea.

Continuing along, I've also seen the term "depressive" bandied about as a descriptor for their style of black metal. I found it anything but. It actually has a warm feel to it. The guitars are well executed with a warm tone that drives the songs along. Keyboards wash in on the periphery, helping songs glide along without drowning anything out. Drums go along drumming, and I believe I heard a bass at a couple points in the album.

Vocals are of the spat/rasped type, and well done, when used. The lyrical topics broached are eternity and decay, as well as the cyclical nature of life, which then draws the art in, you know, as a worm is a lowly worm (well caterpillar, whatever), then evolves into the beautiful butterfly... only to eventually die and become, well, wormfood. Or at least that's my simplistic translation.

All in all, it's not particularly trailblazing and original, it's basically Drudkh flavored black metal smothered in doom sauce, but it is certainly executed well. Raventale succeed in capturing a mood. Perhaps not the horribly bleak one some might expect from an album in which "doom" and "depressive" have been used as descriptors. No. It's a warm but melancholic feel. It's the album to a Sunday afternoon in the Spring. You feel swell, life is good, but at that same time you have that tugging, foreboding notion in the back of your mind... "tomorrow it's back to work/class/slaying dragons before the weekly staff meeting at MS Towers" … and your enjoyment of the moment is diminished with the knowledge of the inevitable demise of your free time.

Or something.

In any case, it's an enjoyable album definitely worth checking out. Particularly for Drudkh fans who might be looking for new stuff similar to their older works.

Author: BitterCOld
Review
Doom Mantia
7/10
29.03.2011

In 2009 the one-man black doom act Raventale released one of the albums of the year and one of the best ever black metal/doom metal crossover albums with 'Mortal Aspirations' so I had high hopes for this new recording. On the outside, everything looks great with fine artwork in a stunning copper-color. Even the CD looks like its made of some kind of copper material, it is stunning packaging. In case you don't know, Raventale is one of those 'one man band' black metal projects, headed up by a dude named Astaroth, who hails from Ukraine. He is influenced by the likes of Shape Of Despair but with each release, that influence seems to be disappearing from the sound of Raventale as it moves into a more original direction. Normally, this would be a good thing but the songs on 'After' tell me it might not be such a good idea. These songs don't immediately hook you in last the songs on 'Mortal Aspirations' did, the concepts don't gel in the same way and I feel the riffs are not as good either but it is still fairly strong and it shows more than ever that Astaroth is a remarkable musician.

This album is also not as depressive as the last album, it is actually quite warm and melancholic even though it still has the black metalish spat-out raspy vocals. Musically it is still slow-downed black-metal with bleak doom-metal elements and if you have ever heard the band, Drudkh you will know what to expect for the most part. Album opener, 'Gone' is perhaps the best song on the disc, it is 10 minutes of black metal drowned in gloomy melancholic vibes. Guitars are heavy but with a beautiful warm tone and keyboards are used ever so economically, never drowning anything out. While this my pick for the best tune on the album, it still isn't exactly mind-blowing and it hasn't got the mesmerizing quality that was everywhere on the 'Mortal Aspirations' album. The next three songs, 'After', 'Youth' and 'Flames' come across to me as only 'half-baked'. That luke-warm feeling is also reflected in 'After's running time, only 34 minutes with only 5 tracks, the last one being un-titled. Lyrically, its all about life and death and nature's revolving cycles as reflected in the album's artwork - the worm transforming into the beautiful butterfly only to die and become food for you guessed it, worms.

The musicianship is flawless, the production is incredible, and the artwork/packaging is excellent but sadly for me, the music is a bit lacking. The songwriting isn't up to the same standard as earlier releases as it falls flat especially in the second half of the album. One thing this album has going for it though is the mood it creates, musically and lyrically it gives the listener the feeling that life is great but don't get too used to it because a shitty time is right around the corner and life is always unpredictable. In conclusion, this is definitely worth checking out but from my perspective, a little underdone...

Author: Ed
Review
The Streets
6/10
06.03.2011

Skivene til det ukrainske enmannsbandet har vært av den meget trivelige sorten og Astaroth (mannen bak bandet) har sjeldent tråkket feil når det kommer til formspråk og da tenker jeg på instrumentering og komposisjonsmessig. Likevel har platene vært fort glemt etter at omtalene har blitt postet, på tross av gode karakterer og rosende ord. Den trenden fortsetter han igrunn her. Nok en gang ligger musikken behagelig i øret, man blir aldri overrasket eller irritert av dårlige beslutninger, for de finnes knapt, og de drøye 34 minuttene som skiva varer i er riktig så fornøyelig.

De elementene som var av Death og Doom sist gang er ryddet vekk igjen og det dreier seg atter om atmosfærisk black metal med hint av gotiske stemninger. Hvis jeg skal være litt kritisk blir det kanskje drøyt å kalle dette for black metal, siden det egentlig er lite og ingenting bortsett fra vokalen som minner om sjangeren. Trommene går stort sett i normalt tempo med rock-takter, riffingen består for det meste av seige powerchords og de partiene med ren gitarlyd minner mest om alternativ rock à la Anathema. Skiva tåler mange lyttinger, som sine eldre brødre, men bærer preg av å være av dem forglemmelige sorten (hvis erfaringene fra tidligere kommer til å gjelde denne plata også). Sånn sett skulle nok "After" ha vært vippet ned et hakk, men jeg får meg ikke til å gjøre nettopp det.

Author: Rune
Review
Mortem Zine
6.5/10
18.01.2011

Jedným z dôvodov prečo ma RAVENTALE zaujíma, je bezpochyby fakt, že podobne ladeného metalu prichádza z východu veľmi poskromne. Po poslednom nezdare v podobe „Mortal Aspirations“ som však na nich mierne zanevrel, a myslím, že prerod nádejného projektu v bezpohlavnú odrhovačku odradil mnohých. Keď sa mi však konečne dostala do rúk táto novinka, zahodil som všetku skepsu a dovtedy pretrvávajúcu nechuť vystriedalo nadšené očakávanie. Už ten entomologický obal pôsobil presvedčivejšie, menej skladieb mohlo naznačovať viac pozornosti k ich detailom, stál tu stručný a jasný titul evokujúci náladovosť, emócie a život, jednoducho... všetko sa podvedome zdalo byť úprimnejšie a presvedčivejšie než naposledy.

Ja bez napínania hovorím, že sa tak stalo. „After“ sa dá chápať ako ohliadnutie za staršou tvorbou, ktorá sa, najmä v podobe prvého albumu „On A Crystal Swing“, vyznačovala fantastickou, objímajúcou atmosférou. Prekrývajúc vtedy množiny blacku aj doomu, došlo s minuloročným „Mortal Aspirations“ na zmenu žánrového kurzu a melancholické melódie razom nahradili chytľavo znejúce riffy a tvrdšia rytmika. Hĺbavosť RAVENTALE bola pridusená pod mainstreamovým metalovým modernizmom, a nakoľko slovo mainstream nerád používam, v tomto prípade nevidím iného ekvivalentu. Neodvážim sa posudzovať myšlienkové pochody hlavného protagonistu Astarotha, no pri dnešnom počúvaní „After“ sa zdá byť jasné, že spomínaná „odbočka“ bola skutočne len akýmsi experimentom. Či už vydareným alebo nie bolo predmetom inej recenzie.

Aktuálne album obsahuje, čo do počtu skromných päť skladieb. Možno je to málo, možno akurát, na čo však už bolo názorne poukázané aj tu v diskusiách, je to, že pod titulom „Flames“ sa ukrýva stará skladba „Огнем Кромсая Небеса“ (“ Shredding the skies by fire“), známa z prvej nahrávky. Nemám nič proti podobným „vykopávkam“, v tomto prípade však znehodnocuje už beztak diskutabilný charakter „After“ v zmysle plnohodnotnej nahrávky, keďže z piatich skladieb sú to zrazu štyri plus nejaký bonus. Navyše tou zmenou názvu tak ešte činí trochu neobvykle a skryte. Popravde, ak by som album kúpil, tak cítim ošidený. A ešte si aj zanadávam, že pôvodná verzia skladby je aj tak lepšia. A naozaj je. Pretože nakoľko sa RAVENTALE hudobne opäť dostali do vôd melanchólie a náladovosti a tomu patrične aj prispôsobili zastretý zvukový háv piesní, tak ich prejav už zostal uhladenejší. Práve kontrast rozjímavých melódií s veľkolepým duchom a ostrých, neučesaných rysov produkcie, činilo z debutu tak kvalitnú a opakovane záživnú nahrávku.

Čo sa týka nových štyroch skladieb, osobne som nadmieru spokojný. Ako časti celku zachovávajú jeho kompaktnosť a súrodosť, od seba navzájom však zachovávajú dostatočný odstup a odlišnosť. Ku príkladu úvodná pieseň „Gone“ pulzuje vleklým doomovým tempom, chorobné riffy, zosmutnelé melódie a surový spev tu vykresľujú depresívnu mozaiku, ktorá postupne vygraduje v svetlú katarziu. Posledná (bezmenná) „-„ je zas výraznejšie blackovou skladbou, gitarovo pripomínajúca švédsky Shining. Za najzaujímavejšiu kompozíciu však od začiatku považujem atmosférickú pieseň „Youth“, s vynikajúcim melodickým motívom na spôsob Agalloch. Pestrosť hudobnej náplne činí z nahrávky veľmi príjemný a zaujímavý kus do zbierky, no logicky tu potom naráža na svoju nevalnú hraciu dĺžku a necháva tak poslucháča odísť s neúplným zážitkom.



V celkovom vyznení „After“ stále zaostáva za expresívnou rannou tvorbou, avšak po stránke profesionality a vyzretosti ju už ďaleko predbehol. Kapela sa vrátila ku svojej pôvodnej hudobnej koncepcii, no nesnaží sa opakovať sama seba, a Astaroth si naďalej hľadá vlastné cestičky vpred. Ako bolo vyššie povedané, od posledného počinu sa jedná o dobrý krok vpred (alebo presnejšie povedané „vzad“), a toto melodické dielo by podľa mňa malo zaujať minimálne každého, komu je v metale blízka melancholická a snová nálada. Mimochodom nebyť spomínaného nedostatku v stopáži, tak v hodnotení určite nestrhávam do sedmičky chýbajúceho pol bodu.

Author: Borco
Review
Metalizer
3/5
16.03.2011

15 декабря 2010 вышел новый, четвертый альбом украинского дум-проекта Raventale под названием “After”. Как я вычитала на сайте vkontakte.ru, «Альбом продолжает настроение и содержание своего предшественника и с одной стороны является его логическим продолжением, а с другой - самодостаточным и концептуальным в отдельности» (С). О как! Ну, в интернете и не то написать могут. Слушала внимательно, на мой взгляд, концепция там одна и та же, те же темы одиночества, боли, воспоминаний и проч., да и в музыкальном плане особых отличий мною не обнаружено.

Оба диска мне совсем не нравятся, материал не идет ни в какое сравнение с ранними работами товарища Astaroth’а. Нет, я разочарована, ожидала большего от последней работы, а не получила вообще никаких впечатлений. Но – пройдёмся по порядку! Итак, диск состоит из пяти композиций, общим звучанием чуть меньше 35 минут, открывается песней “Gone”, которая сразу же навевает скуку и дело не только в её длительности 10 минут. Мне кажется, вполне можно было бы петь не так растянуто, придать голосу, например, какой-нибудь истеричности, коли уж имеет место депрессив-блэк. Впрочем, тут дело не только в голосе, трэк вполне можно было урезать, гитарные соло нудные, однообразные, в общем - пересолили с печалью и мрачностью, превратив все в слащавые черные «сопли». Наконец-то трэк закончился, но зевота не прекращается до конца этого безликого альбома. Следующая песня соответствует названию диска - “After”, покороче первой и чуть менее скучная, видимо, из-за меньшей продолжительности. А нет, не только – гитарные соло быстрые, как в блэке и вокал бодрее. Третья вещь – “Youth”, инструментал – открывается энергичным соляком, после мы слышим какие-то крики вдалеке, - наверно, дети в саду? – и снова соло, длинное, но здесь нет такой тягомотины и возникшее было желание спать ненадолго проходит. Как я понимаю, вставка отправляет нас в прекрасный мир детства, но общей нудной картины этот трэк не спасает. И опять хочется зевать: четвёртая – “Flames” – на русском языке и представляет собой кавер одной из ранних песен – «Огнем кромсая небеса» (с первого альбома, если кто не знает). Лучше бы Astaroth его не делал, этот как раз тот вариант, когда кавер губит оригинал, даже уделять внимание на нем не буду, кто слышал эту песню на первом альбоме и оценил её новую версию – прекрасно меня поймет. И пятая – безымянный бонус, весь буклет просмотрела – названия его не нашла, песня на английском языке, мало чем отличающаяся от предыдущих – да, настолько они все одинаковы. Больше я ничего не могу сказать об этом альбоме, ибо говорить о нем в принципе нечего. Одним словом, диск получился слащавым и нудным, грубо говоря – «попсовым», но тем не менее с красочным буклетом оранжево-золотистого цвета, с бабочкой на обложке и древне-египетскими картинками! Да уж, коли конфетка не ахти, будем фантиком завлекать слушателей. А жаль, что творческий путь привел Астарота в тупик, коим и являются его последние альбомы.

Author: Апрониана
Review
Metal.de
8/10
07.01.2011

Bereits ihr viertes Album legen die Ukrainer RAVENTALE mit “After” vor und dürften somit in Black Metal-Kreisen vermutlich keine Unbekannten mehr sein. Wobei sich die Hörerschar von RAVENTALE nicht unbedingt mit dem Gros der Black Metal-Bands deckt. Blastbeats sucht man hier vergebens und auch die typische Aggression, die ein Album des Black Metal-Genre ausmacht, fehlt auf „After“ nahezu vollkommen. Der Grund hierfür ist einfach: RAVENTALE fühlen sich neben dem Black Metal auch in doomigeren Gefilden sehr wohl.

Die Ukrainer setzen auf Atmosphäre, wo andere Bands hasserfüllte Riffs in den Vordergrund stellen. Eine melancholische Grundstimmung, wird von den effektiv eingesetzten Keyboard-Teppichen untermalt, die ihrerseits den entsprechenden Raum lassen, damit sich die Riffs gänzlich entfalten können. Und wir reden hier tatsächlich von Riffs. Im Gegensatz zu manch einer Band aus dem Funeral Doom-Bereich, die primär auf zähflüssige Akkordteppiche setzt und so versucht eine melancholische, partiell auch misanthropische Stimmung zu erzeugen, spielen RAVENTALE erheblich mehr in ihren Songs, die teilweise auch Gitarrensoli beinhalten. Dass es ihnen trotzdem gelingt, eine ebenso morbide und depressive Atmosphäre zu erzeugen, liegt zu gleichen Teilen an dem wirklich gelungenen Songwriting der Band – keiner der fünf Songs ist ein Ausfall – und an der gleichsam kalten wie harten Produktion, die Nummern wie den Opener “Gone”, das namenlose letzte Stück der Platte oder den Titeltrack ins rechte Licht rückt. RAVENTALE verstehen es sehr gut, das depressive Element des Funeral Doom mit Black Metal-Elementen zu kreuzen und sind dabei schlau genug, nicht ausschließlich auf extrem langsame Songstrukturen zu bauen. Die fünf Songs auf “After” sind vornehmlich in mittleren Tempo-Bereich gehalten, so dass die langsamen Passagen immer wieder durch groovige Parts aufgelockert werden.

Musikalisch wird hier also eindeutig abwechslungsreichere Kost geboten, als beispielsweise von Kollegen wie EA oder REVELATIONS OF RAIN, die aber ebenfalls sehr gelungene Platten veröffentlicht haben. Die dezent eingesetzten akustischen Gitarren und die gekeiften, aber nicht nervigen Vocals, bilden weitere Facetten im Sound von RAVENTALE, was “After” noch mehr Substanz verleiht. Die Arrangements sind ausgefeilt, besitzen teilweise dramaturgische Aufbauten und man merkt, dass die Band nicht erst seit gestern zusammen spielt. Unter dem Strich kommt dabei eine Platte heraus, die trotz der wenig lebensbejahenden Atmosphäre, angenehm zu hören ist und dem aufgeschlossenen Black Metal-Fan durchaus zusagen dürfte. RAVENTALE verstehen es den Hörer für sich zu vereinnahmen und lassen ihn an ihrer nicht enden wollenden Pein teilhaben. Für diese Jahreszeit bietet “After” zudem den besten Soundtrack.

Author: Colin
Review
Femfogacs
8.9/10
17.02.2011

"Adva van egy korosztálynyi életerős férfi és nő, akik egy értelmes célt szeretnének szolgálni. A reklámok hatására évek óta felesleges ruhákat és kocsikat hajszolnak. Egész nemzedékük gyűlölt rutinmunkákat végez, csupán azért, hogy megvehessék ezeket a szükségtelen holmikat. -A mi korosztályunk nem élt át háborúkat és gazdasági válságokat, mégis háború pusztít szívünkben, és egész életünk egyetlen lelki válság. Forradalomra készülünk a kultúra ellen. Krízisünk spirituális természetű, és végigkíséri életünket. -Az ilyen emberek csak a rabszolgaság révén ismerhetik meg a szabadságot és a megfélemlítés révén a bátorságot."
/Chuck Palahniuk - Harcosok klubja/

Az ukrán illetőségű és egyszemélyes felindulásból elkövetett igényes dark-doom Raventale kapcsán már írtam a 2009-es Mortal Aspirations-ről egy rövidebb szösszenet, így a felesleges köröket nem tekerném le újra. Szóval a lényeg, hogy Astaroth újabb anyaggal örvendezteti meg a tavaszi tájat, amely a tél burka alól még mindig csak lassú léptekben képes kikecmeregni, s bizony-bizony az egyik kedvenc kiadónk, avagy az orosz BadMoodMan Music megint némi fájdalmat és sötétséget zúdít forrongó világunkre és szürke, bürokráciában tocsogó mindennapjainkra. A hangzás professzionális a tavaly évvégén kijött korong designja pedig csodálatos. Aranyba mártott papíron, szépiában tündöklő gyönyörű fedő és booklet. S hogy milyen maga a zene?



Kérem szépen, a hosszú dalok nyújtott dallamai keserűségünk minden eszenciáját átmarva olyan mélyre húznak, ahol a mélység szó, mint értelem elveszik, helyette az üresség marad. A már megszokott doom témák egészülnek ki dark és black malmokkal, melyek lassan őrölnek, apró szeletekre metszik megtépett lelkünk, mi pedig mint Pilátus kutyái átadjuk magunkat egy felsőbb hatalomnak. Ugyanazokkal a szegmensekkel dolgozott most is ukrán barátunk, mint az előző lemezen, így igazából önismétlésbe kezdhetnék, de ezt is kihagyom. A változás csak annyi, hogy az After még összetettebb, mélyebb, gyönyörűbb, s persze érettebb, mint tavaly előtti társa – persze ennek is van egy ellentétes aspektusa, hiszen a Mortal Aspirations sokkal kísérletezőbbre sikeredett – s talán ez az egyetlen igazi hátránya a negyedik nagylemeznek; kiszámítható és letisztult. Utazás a könnycseppek tengerén át a gyomorsav dédelgette altatók és idegnyugtatók bevérzett belsőségeibe, melynek végeredménye egy félrebillent öngyilkosság és egy valóban halálig tartó fekély gyomrunk oltárán, mely emlékeztet minden egyes pohár vodka vagy pikáns étel után, hogy bizony voltunk mi mélyen, de nem eléggé hogy kiléphessünk. Ugyanis az új Raventale nem vágatja fel velünk az ereink, ó de nem ám, csak egy felületes pengetáncra hív, melynek a vége némi vérveszteséggel egy komolyabb alvás. Persze azért megvan az az atmoszférája, hogy lehet nem ébredünk fel, s akkor bizony farcolásunk mélyebbre és messzebbre vitt, mint a korai Nerurosis-ok őrlődő malmai…

Author: HARDsick
Написать отзыв